Články

Môžeme nesúhlasiť a zostať si blízko

Tento text bol napísaný pre R+R newsletter - október 2021. K odberu newslettra je možné sa prihlásiť cez formulár.

Čo sa deje, keď spolu nesúhlasíme, záleží od našich osobných hodnôt a hraníc, od blízkosti vo vzťahu, aj optiky, ako tejto blízkosti rozumieme, ako si ju definujeme. Naše hodnoty sú dôležitými vodidlami v živote. Usmerňujú nás pri rozhodnutiach čo robiť a nerobiť. Odzrkadľujú sa v našich osobných hraniciach. Veľký vplyv má aj naša osobná skúsenosť zo situácií, kedy sa náš názor či presvedčenie líšia od ostatných.

Je v poriadku, že ako rodičia deťom ukazujeme tie naše hranice. Hovoríme tomu socializácia a tá primárna sa odohráva v rodine. U detí sa najsilnejšie zakoreňujú hodnoty objavujúce sa vo vzťahoch s ich najbližšími. Zároveň nie je jedno, ako tieto hodnoty vštepujeme. Dôležité je, aby náš spôsob bol v súlade s tým, čo hovoríme. 

Okrídlený je príklad, keď rodič uštedrí buchnát dieťaťu za to, že udrelo iné dieťa, so slovami druhých nebijeme. Pre deti sme vzorom, ako v hodnotách, tak aj v spôsobe ako si utvárať na základe nich svoje postoje. Keď si prajeme, aby deti rozvíjali kritické myslenie, súčasťou je nielen strpieť, no aj prijať, keď dieťa spochybní náš názor.

Nesúhlasiť ako vývinová potreba dospievajúcich

Pre niekoho môže byť prekvapením, že nesúhlasiť je vývinová potreba. Patrí do oblasti vzťahov, kde máme citlivé obdobie počas dospievania. Aj tu sa prejavuje charakteristika vývinových úloh a síce, že ich potrebujeme až nutkavo robiť, lebo vďaka nim sa učíme niečo dôležité pre život. 

Než budete čítať ďalej, pozývam vás zamyslieť sa na chvíľu, čo sa dieťa potrebuje naučiť pri nesúhlase. Čo je ten vývinový stupeň smerom k sebe a smerom k ostatným, ktorý sa snaží dosiahnuť? O akú zručnosť ide?

Máte?

A čo je úlohou dospelých v tomto prípade?

Mnoho dospelých nechápe, že dospievajúce deti si nemôžu pomôcť, keď o niečom tvrdia, že to tak je, hoci je zjavné, že je to inak. To je jedným zo znakov, podľa ktorého sa dá táto vývinová potreba poznať. Ďalším je veľká vytrvalosť debatovať o zdanlivých banalitách typu, či by tiramisu jedla anglická kráľovná dezertnou vidličkou alebo lyžičkou. 

Podobne ako pri iných vývinových potrebách je v poriadku ich umožniť v rámci hraníc. Keďže ide o vzťahovú vývinovku, ide o naše osobné hranice. Treba signalizovať, čo je pre nás ok a čo už je za čiarou. Vyzerá to, že by si potrebovala teraz o tomto debatovať. Dnes mám kapacitu na tri otázky a maximum 20 minút. Keď máme blízke vzťahy, tak nám dieťa pokojne môže odvetiť, že to mu nestačí a že príde inokedy, keď budeme pri sile. Niekedy sa môže stať, že povie OK, myslím, že bude stačiť 10 minút.

Pre vzťahy je užitočné byť čitateľný. Keď oznamujeme, ako to máme, sme ako maják, ktorý svieti. Druhý sa môže rozhodnúť, či prijme tento signál a vyhne sa zrážke, alebo naopak ho bude ignorovať a narazí. Pointa nesúhlasenia je práve v tom, že hoci signalizujeme, že to máme takto, druhý to vidí inak a signalizuje to tiež. Dôjde k zrážke. No a kde inde sa má dospievajúci človek naučiť, čo s tým, než v bezpečnom prostredí, kde vie, že zrážka nebude fatálna a nepríde o vzťah? 

Nepochopením tejto vývinovej potreby môže vzniknúť veľké nedorozumenie. Častokrát si nesúhlas dospievajúceho berieme osobne a vyhodnotíme ho ako drzosť. Z niečoho, čo malo byť len na skúšku, urobíme prenesene rozkol na život a na smrť. A to je to, čo si dospievajúce dieťa môže zobrať do života.

Súhlasiť vs. súznieť

Sú ľudia, ktorí to chápu tak, že blízko si môžeme byť len, ak spolu súhlasíme, t.j. máme na vec rovnaký názor. Miera zhody oboch pohľadov musí byť vysoká. Jednou z možností, ako k takému postoju dospeli, je, že v detstve zažili viacero situácií, kde človek, ktorý to videl inak, prišiel o vzťah. Buď to boli oni sami, alebo sa to dialo v rodine a sociálne učenie nápodobou vpečatilo tento model do mozgu. Ide o situácie, keď po hádke nepríde zmierenie. Zúčastnené strany sa nerozprávajú niekedy týždne, inokedy mesiace, či roky. Je zjavné odcudzenie sa. Niekedy až do absurdity, že si rodinní príslušníci začnú vykať.

Ohrozenie vzťahov je pri fyzickom ohrození a ohrození vlastnej hodnoty základným typom ohrozenia, ktoré spúšťa v tele stresovú reakciu. Prirodzene sa snažíme vyhýbať situáciám, kde by k tomuto ohrozeniu mohlo dôjsť. Keď máme opakujúcu sa skúsenosť z detstva, že pri nesúhlase došlo k ochladnutiu vzťahu, môže to modelovať do dospelosti postoj, že blízko si môžeme byť, len ak súhlasíme.

Sú ľudia, ktorí mali v detstve iný model. Pri rôznych pohľadoch na konkrétnu vec sa rozprávalo o tom, ako sa k názoru každý dopracoval. Mohlo ísť aj o plamennejšie debaty, no nikdy neviedli k tomu, že by osobitosť presvedčenia stála v ceste vľúdnosti a prívetivosti. Vzájomne si hovorili Prosím, povedz mi, čo ťa priviedlo k tomuto pohľadu. Je to cesta, ako dodať farbu niečomu, čo vyzerá na prvý pohľad čiernobielo.

Predstavujem si súhlasenie ako moment, keď všetci vydávame rovnaký tón a súznenie vnímam naopak, ako situáciu, kde síce každý hlaholíme inak, no spolu ladíme. Hudobníci by vedeli rozprávať o harmónii a disharmónii a to by bolo na ďalší článok.  Máme však na výber, či budeme posilňovať vo vzťahu suchopárnu monotónnosť alebo farebnú originalitu.

Radka Rendošová