Články

S rešpektom k rešpektu

Rozhovor redaktorky Ivany Bánovej s lektormi a spoluautormi knihy Respektovat a být respektován - Tatjanou a Pavlem Kopřivovými. Uverejnené v slovenskom časopise Wellness č. 10, 2007 str. 34 - 40.

Ivana Bánová

S rešpektom k rešpektu

Deti si zaslúžia rovnaký rešpekt ako dospelí. Mnohí rodičia sú úprimne presvedčení, že túto zásadu dodržiavajú. Po prečítaní knihy Respektovat a být respektován (Kopřiva, Nevolová, Nováčková, Kopřivová) však možno o svojich výchovných metódach zapochybujú. Podľa autorov knihy „mať deti len rád“ nestačí, pretože v mene lásky rodičia neraz siahnu k prostriedkom, ktoré sa nezhodujú s rešpektom a ľudskou dôstojnosťou. Rešpektovať deti znamená vedome opustiť mocenský, manipulatívny model výchovy a vzdelávania. Čo všetko to obnáša, sme sa spýtali psychológov a spoluautorov knihy, PAVLA a TATJANY KOPŘIVOVCOV, rodičov piatich detí, členov Spoločnosti pre mozgovo kompatibilné vzdelávanie a lektorov kurzov o rešpekte a partnerskom prístupe pre rodičov, učiteľov a organizácie.

Prečo sa vaše združenie volá Spoločnosť pre mozgovo kompatibilné vzdelávanie?

PK: Sme ovplyvnení výskumami mozgu - ako funguje mozog pri učení, pri pociťovaní negatívnych emócií a podobne. Z výskumov i praxe vieme, aké podmienky mozog potrebuje, aby sa optimálne učil. Na prvom mieste je to bezpečné prostredie. Stres, irónia, výčitky, nepríjemné pocity nie sú priateľmi učenia. Ďalšou požiadavkou je zmysluplnosť. Mozog je zariadenie na hľadanie zmyslu. Ak v nejakej činnosti zmysel nevidí, nechce sa jej venovať. Tento program vložený do nášho mozgu nezmeníme. Zmeniť však môžeme spôsob výchovy a školský systém.

Väčšina ľudí sa snaží vychovávať svoje deti v opozícii voči metódam svojich rodičov. Nakoľko vás ovplyvnila rodičovská výchova pri hľadaní výchovného štýlu?

PK: Nemám zlé spomienky na detstvo, ale keď mi rodičia či učitelia niečo vyčítali, robili mi kázne, prikazovali, hovoril som si, že toto nikdy v živote nepoviem svojmu dieťaťu, keď nejaké budem mať. Potom uplynulo dvadsať, tridsať rokov, stojím pred svojím dieťaťom a používam tie isté slová a rovnaký tón, ako kedysi, keď som si prisahal, že to nebudem robiť. Nenaučil som sa to inak...

Predpokladám, že to už nerobíte.

TK: Nestačí niečo len odmietnuť, ale treba nájsť, čo namiesto toho. Nemôžete nevychovávať. S manželom sme sa o tom veľa rozprávali a spoločne sme hľadali, ako sa z toho dostať von. Pomohla nám kniha „Jak mluvit, aby děti naslouchaly, jak naslouchat, aby děti mluvily“ (v češtině ani slovenštině nevyšla), kde boli pomenované metódy, ktoré vo výchove fungujú. Odtiaľ sme sa dostali ešte hlbšie k tomu, aké sú dôsledky partnerského a mocenského modelu výchovy na rozvoj osobnosti, ako to súvisí so sebaúctou, s motiváciu, so vzťahmi.

Knižky o výchove detí kladú dôraz na rôzne veci, ale vy ste dali na prvé miesto rešpekt. Prečo je rešpekt vo výchove taký dôležitý?

TK: Sme presvedčení, že každý dospelý, každé dieťa, každá ľudská bytosť si zaslúži, aby sa s ňou zaobchádzalo s úctou a rešpektom. Medzi dospelými rešpekt ako-tak panuje, ale k deťom sa niekedy správame, ako by to bol nejaký iný živočíšny druh. To, čo si dovoľujeme k deťom, si nedovolíme k dospelému. Pritom nie je dôvod správať sa k deťom inak. Práve naopak, lebo deti oveľa intenzívnejšie prežívajú pocity nespravodlivosti a krivdy, len nedokážu o tom tak komunikovať. My sa o ich pocitoch nedozvieme, žijeme v ilúzii, že im to nevadí a kývneme nad tým rukou.

PK: Ďalší dôvod na rešpektovanie je pragmatický. Tak, ako sa budem správať ja k deťom, tak sa ony budú správať ku mne a k ďalším ľuďom. Keď im budem vyčítať, učím ich vyčítať. Keď im budem prikazovať, učím ich prikazovať. Keď ich budem mentorovať, učím ich mentorovať a ony to použijú ďalej, aj voči mne. Potom sa väčšina ľudí čuduje, ako sa deti správajú, ale nemajú to prepojené s vlastným správaním.

Veľa rodičov opustilo mocenský prístup, ale vo výchove skĺzli k prehnanej benevolencii. Čím si to vysvetľujete?

PK: Súvisí to aj so zmenami v spoločnosti. Už veľa rokov budujeme demokraciu, kde sa autoritatívny prístup nenosí. Keď sa však povolia opraty, spontánne to k demokracii nesmeruje, ale skôr k anarchii. Demokracia je prácna záležitosť. Mnohí si zamieňajú demokratický a anarchický model spoločnosti a vzťahov. Často počujeme, že rodičia iba uvoľnia výchovu a hovoria, že to robia demokraticky. Lenže ak si deti robia, čo chcú, to nie je demokracia.

TK: Demokracia spočíva v tom, že si spoločne dohodneme pravidlá, nie v tom, aby si deti robili, čo chcú. Ony sa inak naučia chcieť všeličo - napríklad čo do nich tlačí reklama a rôzne iné vzory.

PK: Názov prvej kapitoly v našej knižke sa volá „Hranice sú potrebné, ale ide aj o to, ako ich vytvárame“. V mocenskom modeli my, veľkí dospelí, vytvárame hranice pre deti, v partnerskom modeli vytvárame hranice spolu s nimi. Bavíme sa s nimi o tom, diskutujeme, posúvame tie hranice, ako deti rastú, ale stále je tam ich spoluúčasť.

Nemôže priveľa diskusií o určovaní hraníc viesť k tomu, že rodičia stratia autoritu?

PK: Treba rozlíšiť, čo je to autorita. Autorita môže mať význam moci – budem mať u vás autoritu, pretože sa ma bojíte, a ja mám prostriedky, ako vás k niečomu donútiť. Poznáme však autoritu v zmysle vplyvu – keď niečo poviem, zaoberáte sa tým preto, že si ma vážite. Rodičia i učitelia by mali mať u detí autoritu v zmysle vplyvu, ale keď si ju nevedia vytvoriť alebo ju strácajú, tak ju niekedy nahrádzajú autoritou v zmysle moci.

Partnerský prístup spočíva okrem iného aj v diskusii, ale neznamená to dlhé, nekonečné diskusie úplne o všetkom. Niekedy treba diskutovať dlho, ale niekedy je jednoducho oddiskutované, dohovorili sme sa a teraz treba splniť to, na čom sme sa dohodli.

Prečo sa tak veľa rodičov sťažuje, že ich deti nepočúvajú, že je to ako hrach na stenu hádzať?

TK: Počúvali oni ich? Pozorovali ich? Vnímali, čo dieťa potrebuje a chce? Skúsme im načúvať a potom možno budú ony načúvať nám. Aj v škole. Zaujímajme sa o deti, potom sa aj ony budú zaujímať o to, čo im chceme povedať. Mimochodom, slovo rešpekt je od latinského slova specto – pozorujem. Rešpekt sa naozaj začína pozorovaním a načúvaním. A zároveň ide o to, aby to, čo hovoríme, bolo hodné počúvania. Ak je to prednáška o slušnom správaní, tak to deti naozaj nechcú počúvať. Spomeňte si, ako ste na také prednášky reagovali vy v detstve.

Ako má dospelý komunikovať s dieťaťom, aby ho počúvalo?

PK: Je na to viacero komunikačných zručností, ktoré sa opierajú o určité princípy. Jeden z užitočných princípov je - keď o niečom hovorím, vyhnúť sa hodnoteniu osoby, ale hovoriť o danom probléme alebo veci. Napríklad: Dieťa má neporiadok v izbe. Hovoriť o veci znamená, že mu poviem: Tvoja izba by potrebovala upratať. Hodnotenie osoby je, že mu poviem: Ty si bordelár. Zasa máš neporiadok v izbe. Kto sa na to má pozerať? Ak sa použijú slovávždy, zasa, stále, je to rypnutie pod rebro, ktoré druhého spoľahlivo dostane do negatívnych emócií. A ak sme v negatívnych emóciách, usilujeme sa buď bojovať, alebo uniknúť. Komunikácia bez hodnotenia osoby vyvoláva menej konfliktov a napätia.

V knižke spomínate aj princíp spoluúčasti. Ako funguje?

TK: Znamená to neriešiť problémy druhých ľudí. Klasická situácia je, že ak s dieťaťom niečo nie je v poriadku, vymyslíme riešenie a usilujeme sa mu ho vnútiť. Nám sa oveľa viac osvedčuje jednoducho popísať problém a prizvať dieťa k spoluúčasti. Napríklad v škole: Vidím, že nemáš domácu úlohu. Čo s tým spravíš? Doma: Na stoličke ostala tvoja bunda. Prípadne dodať: Očakávam, že si ju upraceš. Znamená to odovzdať zodpovednosť, nebyť stále riešiteľom.

Je to ťažké, pretože nám to v danej situácii vždy nenapadne. Sme plní predstavy, ako by to malo byť správne. Lepšie je však prísť za dieťaťom a povedať napríklad: Dohodli sme sa, že to budeš mať do večere upratané a vidím, že to tak nie je. Ak dieťa mlčí, spýtať sa: Čo ty na to? A chcieť od dieťaťa odpoveď. Je na ňom, aby sa rozhodlo, ako to vyrieši. Ono môže vzdorovať: Dnes sa na to už vykašlem. Vtedy je ťažké udržať si vecný tón. Niekto by skĺzol späť: S tebou sa nedá rozprávať. Okamžite si to uprac. Ale niekto je schopný pokračovať v diskusii: To by nešlo, ja by som chcela, aby to bolo dnes. A zúžiť priestor.

PK: Neznamená to, že prijmeme každé riešenie. Ak dieťa navrhne riešenie, ktoré je pre mňa neprijateľné, použijem „ja-výrok“: Vieš, toto riešenie nie je pre mňa prijateľné. Bol by som rád, aby sme sa dohodli nejako ináč. Skúsme ešte hľadať.

TK: Ide o to, aby sa veci nerobili preto, že my ich chceme, ale preto, že majú samy o sebe nejaký zmysel. A samozrejme, aby ich deti boli schopné splniť. Niekedy sa totiž chcú od detí veci neprimerané. Napríklad upratovanie je pre deti, zvlášť pre tie malé, ťažká vec. Menším môžeme ponúknuť, že im pomôžeme a aspoň to začneme robiť spolu.

PK: Je to aj o rozdiele medzi príkazom a informáciou. Príkazom hovorím: Urob to, lebo ja chcem. Je v tom moc. Informácia oznamuje, že toto treba spraviť z konkrétnych dôvodov. Ak dieťa zablatí predsieň, príkaz je: Uprac to! Môžem to stupňovať: Ak to neupraceš, dám ti zaucho. Informácia však je: O chvíľu prídu ostatní, roznieslo by sa to po celom byte, mali by sme viac práce to vyčistiť. Informácie majú čarovnú moc – ostávajú tu, aj keď my odídeme. Ale keď dávame príkazy, musí tam stále niekto byť, kto by deti kontroloval, lebo ak odídeme, všetko sa vráti do starých koľají.

TK: Príkaz vzbudzuje odpor. Deti budú bojovať a čím sú väčšie, tým viac. Ak dieťa aj napriek tomu, že mu poskytnem informáciu, niečo neurobí, tak to nebude urobené alebo to trebárs spravím ja, ale ono si ten dôvod, prečo to treba spraviť, zapamätá. Ide o to, aby sme neroznietili boj, lebo je strašne vyčerpávajúci. V boji už vôbec nejde o riešenie problému, ale o to, kto bude mať navrch. A rodič rozhodne nechce byť ten, kto prehrá. Komunikačné zručnosti, ktoré popisujeme v našej knihe, veľmi prispievajú aj k budovaniu dobrých vzťahov s deťmi. Tam, kde je atmosféra porozumenia a spolupráce, sa ľudia usilujú viac si vychádzať v ústrety a na to, aby spravili, čo treba, stačí  potom aj celkom „jemný“ signál.

Deti prechádzajú určitými obdobiami vzdoru. To je pre každého rodiča skúšobný kameň. Ako tieto obdobia najlepšie zvládnuť?

PK: Myslím si, že názov „obdobie vzdoru“ dosť súvisí s mocenským štýlom výchovy. Tam, kde deti narazia na moc, idú do vzdoru. Keď nemáte s kým bojovať, vzdor nepotrebujete. Máme päť detí. U najstaršej sme obdobie vzdoru prežívali, lebo sme reagovali viac-menej klasicky, ale u tých ďalších sme si to premenovali skôr na obdobie sebauvedomovania alebo sebapresadzovania, keď si chceli rozširovať svoje možnosti a posúvať hranice.

TK: My sa pýtame detí, ako určité situácie pri ich sebapresadzovaní a posúvaní hraníc vyriešime. Hľadáme riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre nich aj pre nás. Ak nevedia, dáme im možnosti na výber. Ak si vyberú, môžu bojovať len so sebou, aby to zvládli. Niekedy si človek nevyberie dobre, alebo precení sily, ale nenecháme v tom dieťa samé. Opäť mu ponúkneme voľbu alebo znížime latku, aby mohlo mať zo seba dobrý pocit.

V puberte sa snažia mladí ľudia získať čo najviac samostatnosti, ale ak sa dovtedy nenaučili zodpovednosti, môžu sa to ešte naučiť?

TK: Samostatnosti môže byť toľko, koľko je zodpovednosti. Je to o stálom licitovaní okolo hraníc. Nemôžete dieťaťu predsa dovoliť niečo, čo by nezvládlo.

PK: V puberte väčšina rodičov vidí, že vývoj sa naozaj nedá zaraziť. Ak priestor a samostatnosť deťom nedáme, ony si ju vynútia. Veľa rodičov si myslí, že keď pätnásť rokov povedú deti zákazmi a príkazmi, s nástupom dospievania sa stanú samostatné a zodpovedné. Tak to nefunguje. Deti od poslušnosti prejdú skôr do revolty než do zodpovednosti. Zodpovednosti sa môžu učiť už od materskej školy napríklad tým, že dostávajú možnosť výberu (príklad: pri obede sa dieťaťa opýtame, či chce jeden alebo dva kopčeky ryže).

TK: Nie je zodpovednosti bez možností, z ktorých si môžeme vyberať a potom nesieme následky svojej voľby. Príkazy naopak učia deti nepreberať zodpovednosť. Keď poviem – urob toto a toto – aká je tam zodpovednosť? Zodpovednosť ostáva na tom, kto vydal pokyn a ten potom musí kontrolovať jeho plnenie. Keď sa deti naučia takto poslúchať, môžu neskôr rovnako poslúchať niekoho iného, kto to s nimi ale nemusí myslieť dobre. To je riziko, ktoré nedomýšľame. Nenaučia sa povedať nie a niekedy je priam nevyhnutné vedieť niečo odmietnuť. Treba si ale vyjasniť, že zdravá alternatívna k poslušnosti nie je neposlušnosť, ale zodpovednosť. Pre mnohých rodičov je výchovným cieľom mať poslušné dieťa, lenže z poslušnosti sa zodpovednosť nestáva.

PK: Poslušnosť je závislosť od nejakej osoby, kým zodpovednosť je závislosť od hodnôt. Niekto si neberie cudzie veci, pretože sa bojí, že ho chytia a potrestajú. Niekto druhý si neberie cudzie veci, lebo pochopil, že to nie je správne. Správa sa tak aj vtedy, keď ho nikto nevidí. To je zodpovednosť.

Je najlepším zrkadlom výchovy, ako sa deti správajú, keď sú samy bez dohľadu rodičov?

TK: Áno, dalo by sa to tak povedať. Poslušnosť sa dá vybudovať relatívne rýchlo, ale nie je trvalá. V okamihu, keď rodič zájde za dvere, dieťa skúša to, čo mu zakazovali. Budovanie zvnútornených noriem správania trvá istý čas a vyžaduje od nás veľa rozmýšľania a úsilia, potom sa to však mnohonásobne vráti. Mnohí rodičia chcú však vidieť okamžitý efekt a strácajú trpezlivosť.

Veľa knižiek o výchove detí sa krúti okolo správneho trestania. Vy tresty odmietate úplne. Aké sú riziká trestania detí?

PK: Tresty majú viacero rizík, ale najväčším rizikom je stretnutie s mocou. Trestaním sa deti učia, že v živote sa môže uplatniť ten, kto má moc. Uvediem príklad dvoch súrodencov, starší ublíži mladšiemu a ja v mene výchovy dám staršiemu zopár faciek alebo mu niečo zakážem s komentárom, že sa nesprávne zachoval. Dobrý pozorovateľ si všimne, že je otázkou času, kedy presne to isté uplatní staršie dieťa voči mladšiemu. Počká si na situáciu, keď to mladšiemu súrodencovi vráti. Keď sa rodičia nebudú dívať, dá mu tiež niekoľko faciek a povie mu: To je za to, že si otcovi žaloval.

Ak má teda trest negatívny vplyv, čo môže rodič použiť, aby dieťaťu ukázal, čo sa smie a čo sa nesmie?

PK: Namiesto trestu treba nechať dopadnúť na dieťa prirodzené dôsledky jeho správania. Rozdiel medzi trestom a prirodzenými dôsledkami spočíva v tom, že trest je vymyslený. Dieťa napríklad rozleje mlieko, mama ho capne po ruke a utrie to sama. Ako súvisí udretie po ruke s rozliatym mliekom? Nijako. Prirodzené je mlieko utrieť. Namiesto toho, aby matka dieťaťu niečo vyčítala, mohla by mu povedať trebárs toto: Handra je na dreze. Alebo:Poď, teraz to rýchlo musíme utrieť, kým to stečie na zem. Súčasťou prirodzeného dôsledku je náprava vecí, pokiaľ je to možné. Niekedy to nejde, ale vtedy sa môžeme aspoň ospravedlniť alebo si vziať ponaučenie do budúcnosti. Trest nápravu vecí naopak zablokuje a vedie dokonca k tomu, čo nazývame výmenný obchod - dieťa dostane trest, ale nemá potrebu nič napraviť, lebo si myslí, že trestom je to už odčinené. Ak sa večer oneskorí o dve hodiny a rodič mu vynadá alebo mu dá zaucho, tým sa dieťa nenaučí chodiť načas, ale prijímať tresty. Pomyslí si, že je to fackou vyrovnané a nemá motiváciu svoje správanie meniť.

Je lepšie, aby rodičia dosiahli, čo chcú, pochvalami a odmenami? Nie je to potom manipulácia?

TK: Ak namiesto trestu uprednostňujeme dopad negatívnych prirodzených dôsledkov, tak namiesto odmien by to mali byť pozitívne prirodzené dôsledky. Znamená to navodiť situácie tak, aby svojím priebehom prinášali uspokojenie a tým by sa posilnilo vedomie, prečo treba niektoré veci robiť. V tomto hrá kľúčovú úlohu zmysluplnosť. Ak deti uvidia, že určitá činnosť prináša úžitok im a niekomu ďalšiemu, tak to je samo o sebe vysoko motivujúce, je to odmenou, ktorá však prichádza zvnútra, nie od autority.

PK: Odmeny, ktoré sú riskantné z hľadiska výchovy, vyzerajú takto – ak ty urobíš toto, ja ti za to niečo dám. Napríklad: Keď vyvenčíš psíka, za odmenu sa budeš môcť pozerať na televíziu. Keď sa budeš dobre učiť a nosiť dobré známky, kúpime ti (za odmenu) horský bicykel. Za každú jednotku ti dáme päť korún. To sú odmeny, pred ktorými varujeme. Niečo iné je dať najavo uznanie. Uznanie je, ak sa dieťaťu niečo podarí alebo sa niečo naučí a my mu povieme napríklad: Gratulujem, musíš byť na seba hrdý, dalo ti to veľa práce. Ak by som mu za to dal peniaze, odmenou vlastne znižujem hodnotu samotnej činnosti. Akoby som hovoril, že tá činnosť bez odmeny nie je dosť dôležitá a zmysluplná a že ho musím uplácať, aby to robil.

TK: Musíme tiež rozlišovať medzi odmenou v zmysle „niečo za niečo“ a darčekom alebo prejavom pozitívnej pozornosti, ktorý môže mať aj hmotnú podobu (napríklad kúpim dieťaťu knižku, po ktorej túži). To je výrazom uznania, ktorý nie je ničím podmienený – napríklad školskými známkami alebo očakávaným správaním.

Odmeny sa považujú za zdroj motivácie pre deti. Ako ich motivovať inakšie?

TK: To je otázka vonkajšej a vnútornej motivácie. Deťom by sme mali pomáhať rozvíjať ich vrodenú vnútornú motiváciu k aktivite a k učeniu, teda aby robili veci preto, že vidia ich prínos – buď ich to baví alebo vnímajú, že je to správne a dôležité. Ako už bolo povedané, kľúčovú podmienku v tom hrá zmysluplnosť – avšak z hľadiska dieťaťa. Okrem toho je dôležitá aj možnosť spoluúčasti a voľby, možnosť spolupráce s druhými ľuďmi a dostatok spätnej väzby. Vonkajšia motivácia znamená, že ľudia niečo robia za odmenu, aby získali pre seba nejakú výhodu, alebo aby sa vyhli trestu a nepríjemnostiam. Táto vonkajšia motivácia môže ako-tak fungovať, čo sa týka splnenia úloh, ale narobí škody na rozvoji osobnosti. Potom sa čudujeme, že deti bez odmeny nechcú nič robiť; ak v škole nejde o známky, tak to neberú vážne; ak ich o niečo požiadajú, môžu sa pýtať: Čo z toho budem mať? Čo za to?

Ste aj proti známkovaniu na školách?

PK: Veľa záleží na tom, ako sa so známkou zaobchádza. Zo známky môžem ako učiteľ spraviť vyložene mocenský nástroj a zaobchádzať s ňou ako s odmenou a trestom. Alebo sa známka môže stať súčasťou spätnej väzby, aby sa dieťa dozvedelo, ako ďaleko došlo vo svojom učení, čo zvláda, kde má rezervy a podobne. Poznáme v zahraničí systémy, kde sa neznámkuje. Napríklad v Nórsku a Dánsku som videl, že žiaci dostávali prvé známky až na konci siedmej triedy. Dovtedy mali v Dánsku slovné hodnotenie, v Nórsku ani to nie a chodili do školy celkom radi a učili sa.

To by bolo skvelé, keby žiaci chodili do školy radi.

PK: Veríme, že je to možné, pokiaľ sú splnené určité podmienky. Jeden okruh tých podmienok sa týka vytvorenia psychicky bezpečného prostredia pre všetky deti – aby sa cítili  prijímané a rešpektované. Druhý okruh podmienok sa týka učenia samého – sem patrí na prvom mieste zmysluplnosť učiva. Ďalším zdrojom motivácie je spoluúčasť. Teda, že deti nie sú len objektom našich inštrukcií a príkazov, ale že sú spolutvorcami toho, čo sa bude v triede odohrávať. Že majú možnosť sa spolupodieľať na rozhodovaní o veciach, ktoré sa ich týkajú. A ďalšou podmienkou je možnosť voľby – napríklad zvoliť si postup práce, s kým to spravím, akým spôsobom.

Čo rodičov najviac prekvapuje na vašich kurzoch?

TK: Asi najviac je pre rodičov nová téma odmien a pochvál, pretože o rizikách trestov sa predsa len dosť vie. Rodičov napríklad prekvapuje, že by dieťa nemali odmieňať za školský prospech, za plnenie domácich povinností či za dobré správanie. Hovoríme skôr, že ich treba oceňovať a dať najavo uznanie. Uznanie a ocenenie nie je to isté ako pochvala.

Aký je rozdiel medzi ocenením a pochvalou?

PK: Predstavte si, že ste dieťa, namaľovali ste obrázok a rodič vám povie: Je to krásne, si šikovná. To je pochvala. Druhá možnosť je, že by som sa pozrel na obrázok a začal by som popisovať: Tu vidím slniečko, tu je nejaké zvieratko, z komína ide dym, asi tam niekto varí... To je ocenenie. Ak by ste boli dieťa, čo by vás viac presvedčilo o mojom záujme? Ak to mám zhrnúť, pochvala je často všeobecná fráza. Typickými pochvalami sú vety: To je krásne. Si šikovný. Si dobrý. Ocenenie je oproti tomu originálnejší výrok šitý na mieru konkrétnemu človeku a konkrétnej situácii. Na desať rôznych obrázkov môžem vysloviť tú istú pochvalu, ale v skutočnosti by na desať rôznych obrázkov malo byť desať rôznych ocenení. Lebo je to vždy originál.

TK: V rámci ocenenia môžeme hovoriť aj o pozitívnych pocitoch detí. Rodičom väčšinou napadne, že oni majú radosť z úspechov svojich detí. Ale lepšie je hovoriť o detskej radosti, aby sa deti naučili popísať aj pozitívne pocity a samy posúdiť, do akej miery sú s niečím spokojné. Napríklad: To máš asi poriadnu radosť, že si tú skúšku zvládla (namiesto: To mám radosť, že si to zvládla.). Lebo len dieťa vie, ako sa snažilo, čo muselo prekonať, či mu to išlo ľahko, či sa mu to podarilo podľa jeho predstáv.

Posolstvom pochvaly je, že dieťa robí veci pre moju spokojnosť. Ono však nerobí veci len pre nás, ale robí ich preto, že ho to baví alebo že je to správne, teda kvôli veci samotnej, a nie aby sa niekomu zavďačilo. Nechceme predsa vychovať deti, ktoré sa budú chcieť zavďačiť a robiť aj nesprávne veci len pre to, aby s nimi bol niekto druhý spokojný.

PK: V pochvale je aj skrytá vyhrážka, že ak to nebudeš takto robiť, nebudem s tebou spokojný. Takže od pochvál a odmien k trestom je veľmi blízko, sú to dva konce jednej palice vonkajšej motivácie.

Nie je rodičom ľúto, keď na vašich kurzoch počujú všetky tieto krásne princípy, že oni to v detstve nezažili?

TK: Môže nám byť ľúto, že sme niečo nezažili alebo že to mohlo byť ináč. Tu pomôže, ak rodičom odpustíme. Oni robili všetko najlepšie, ako vedeli. My to teraz môžeme vedome začať robiť inak. Nielen vo vzťahu k deťom, ale ku všetkým, s ktorými sme každodenne v kontakte. Často nám je však ľúto, čo sme sami urobili. Aj tu neostáva nič iné len odpustiť si a učiť sa veci robiť inak.

Kontakt na autorov: koprivovi.spirala@tiscali.cz