Články

Výchova s rešpektom dáva dieťaťu aj hranice, aj sebaúctu

Rozhovor redaktorky Moniky Bóthovej s Janou Nováčkovou pro časopis Dieťa - november 2012.

Keď v roku 2005 vyšla v Čechách kniha „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ (autori: P. Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová a T. Kopřivová), spôsobila menšiu revolúciu v nazeraní na výchovu detí. Mnohí rodičia sa začali zamýšľať nad tým, ako s deťmi komunikujú, prečo ich ratolesti ignorujú všetky príkazy a zákazy a najmä aký vplyv to má na deti, keď k nim pristupujeme z pozície moci. Na knihu nadviazali kurzy pre rodičov, učiteľov aj vychovávateľov, ktorí sa chcú naučiť komunikovať s deťmi tak, aby v nich podporovali samostatnosť, zodpovednosť a zároveň rozvíjali ich sebaúctu. Pri príležitosti jedného takéhoto kurzu, ktorý sa konal v Bratislave, sme sa stretli s psychologičkou PhDr. Janou Nováčkovou, CSc., jednou zo štyroch spoluautorov publikácie „Rešpektovať a byť rešpektovaný“, a rozprávali sme sa s ňou o tom, čo tento koncept vlastne prináša.

Narodí sa dieťa a má našu nekonečnú a bezpodmienečnú lásku. Prečo potrebuje aj rešpekt? Čo znamená rešpektovať dieťa?

Je dobre, že sa hneď na začiatku pýtate na význam tých slov. Aj na našich kurzoch Rešpektovať a byť rešpektovaný venujeme dosť priestoru vyjasňovaniu pojmov. Veď práve to je často príčinou nedorozumení, že si druhí ľudia môžu pod tým slovom predstavovať niečo odlišné. Rešpekt má v podstate dva základné významy: jeden je vážiť si druhého, druhý význam je mať ohľad alebo uznávať: individualitu, odlišnosti druhých, brať v úvahu ich potreby, ale aj ich dôstojnosť. To všetko v menšej či väčšej miere priznávame dospelým, ale voči deťom sa v tomto ohľade často veľmi prehrešujeme. Malé dieťa si ešte ťažko za niečo vážiť, ale určite môžeme rešpektovať jeho potreby, individualitu a, samozrejme, jeho ľudskú dôstojnosť. Lenže všetko toto u detí často porušujeme, a to v najmä v mene výchovných cieľov. Práve nejasnosť v tom, čo považujeme za výchovné ciele, môže viesť k tomu, že sa k deťom správame hrubšie a menej slušne ako k dospelým. Väčšina rodičov sa zrejme zhodne na tom, že treba naučiť dieťa, čo je správne a čo nie, vytvoriť návyky pre každodenný život, odovzdať morálne hodnoty. Už menej rodičov si uvedomuje, že rovnako významným cieľom výchovy je rozvíjanie sebaúcty. To znamená, ako si človek váži sám seba. My to nazývame „imunitným systémom osobnosti“. Kto má vysokú sebaúctu, nebude robiť veci, ktorými by sa zhodil vo vlastných očiach. A sebaúcta sa vytvára aj tým, ako s dieťaťom zaobchádzame.

Dá sa jednoducho načrtnúť, ako by sa náš rešpekt voči dieťaťu mal prejavovať, respektíve v čom by sa mal prejavovať v jeho jednotlivých vývinových obdobiach?

Myslím, že tak do roka sa dieťaťu dostáva dosť rešpektu. Rodičia uspokojujú jeho potreby, hoci štúdie kultúrnych antropológov upozorňujú, že naše „civilizované“ predstavy o tom, čo malé dieťa potrebuje, sa niekedy už dosť vzďaľujú od skutočných biologických potrieb (napríklad oddelené spanie dieťaťa a podobne). Aj predstavy o tom, čo v ktorom veku je dieťa schopné zvládnuť a čo ešte nie, bývajú často nepresné. Dieťa má svoj vnútorný vývinový program. Keď boli podmienky života prirodzenejšie, deti nachádzali vo svojom bezprostrednom okolí podnety aj predmety, ktoré potrebovali, aby mohli robiť najrôznejšie činnosti, ktoré potrebovali pre svoj zdravý vývin. Tieto činnosti voláme vývinovými úlohami. V súčasnosti deti trávia veľa času v prostredí omnoho chudobnejšom na podnety, ktoré skutočne potrebujú, a preto často napĺňajú svoje vývinové úlohy spôsobmi, ktoré rodičov aj pedagógov hnevajú, a čo je horšie, majú tendenciu si to brať osobne, teda že im to dieťa robí naschvál. Vývinové úlohy sa poznajú najmä podľa toho, že ich deti robia veľmi húževnato a vytrvalo. Základný rešpektujúci postup je: umožniť im plniť vývinové úlohy, ale za prijateľných podmienok. Hádzať pieskom áno, ale do toho rohu alebo do vedierka. Vylievať vodu z vane na dlážku nie, do lavóra vedľa vane áno. Rešpektujúci prístup spočíva aj v komunikácii - dá sa povedať, že čo by sme si nedovolili povedať a urobiť dospelým, to by sme si nemali dovoliť ani voči deťom.

Autoritatívnu výchovu dnes strieda výchova demokratická. Mnohí rodičia ju však poňali tak, že dieťa nemá žiadne hranice. Ako je to s hranicami, keď doma aplikujem pravidlo „rešpektovať a byť rešpektovaný“?

Na našich kurzoch si vyjasňujeme aj toto. Autoritatívnu a voľnú výchovu si môžeme predstaviť ako dva opačné konce priamky. Pýtame sa, kam by sa dala umiestniť demokratická výchova. Častá odpoveď je, že do prostriedku. Lenže dva konce priamky predstavujú dva extrémy použitia moci a represie - všetko, alebo nič. Demokratická výchova má ale iné východiská. Nie je to o miernejšom používaní moci, moc tam vôbec nie je ústrednou témou. Podstata je v pravidlách, na vytváraní ktorých sa podieľajú všetci, ktorých sa to týka. Podstatná je tam tá spoluúčasť. Takže demokratickú výchovu treba graficky znázorniť niekde mimo tej priamky. To má súvislosť aj s vytváraním sebaúcty – mať vplyv na veci, ktoré sa ma nejako týkajú, to vytvára v dieťati predstavu, že je hodnotným, kompetentným človekom. Hranice deti veľmi potrebujú. Ak im ich nedávame, ubližujeme im. Hranice predstavujú bezpečie, poriadok. Dieťa vychovávané bez hraníc je preťažované emočne aj kognitívne, nejde len o to, že neberie ohľad na potreby druhých, ale chýba mu veľa zručností a často to vedie aj k tomu, že si neváži seba ani ostatných. U hraníc je ale podstatné, akým spôsobom ich dávame. Či autoritatívnym spôsobom, ktorý signalizuje, budeš to takto robiť, lebo to tak chcem ja, väčší a mocnejší (ináč uvidíš!), alebo sprostredkovávame dieťaťu poriadok sveta: takto a takto je to správne a treba sa tým riadiť. Dospelý je v pozícii „strážcu poriadku“, ktorý platí aj pre neho, nie v pozícii jeho svojvoľného tvorcu.

V knihe a na kurzoch hovoríte, že rodičia pri výchove často používajú neúčinné komunikačné postupy – čo to znamená, ktoré sú to a čím ich možno nahradiť?

Sú to rovnaké komunikačné štýly, ktoré vadia v komunikácii aj dospelým. Nikto nemá rád rozkazy, výčitky, obviňovanie, ponižovanie, vyhrážky, iróniu, porovnávanie s inými, moralizovanie, citové vydieranie, krik... Ich spoločným menovateľom je, že nimi signalizujeme druhým, že – aspoň pre tú chvíľu - majú menšiu hodnotu. Ohrozenie vlastnej hodnoty je signál pre mozog, že sa musí nejako brániť, zbaviť sa toho ohrozenia. Preto sa naraz sústredíme na toto ohrozenie (ideme do protiútoku, popierame realitu, ponárame sa do smútku atď.) a nebudeme sa zaoberať tým, že sme spravili nejakú chybu a ako to napraviť či urobiť nabudúce lepšie. V tom spočíva neúčinnosť nerešpektujúcich komunikačných štýlov. Konkrétnych rešpektujúcich komunikačných zručností nie je až toľko – sú to najmä opis, informácie, dať na výber, ja - výrok, ale dajú sa kombinovať. Dôležité sú zásady dobrej komunikácie:

1. Nevysvetľovať nič človeku, ktorý je v emóciách.

2. Hovoriť o veci alebo o probléme, nie o osobe (riešime neupratané veci, nie toho „darebáka“, ktorý to spáchal).

3. Hovoriť vždy o tom, čo je tu a teraz, nespomínať minulé chyby (veľmi zradné sú slovíčka „nikdy“, „vždy“, „zasa“, „stále“).

4. Spoluúčasť všetkých, ktorých sa to týka – u detí to znamená, že to neriešime za nich, ale s nimi (úžasná je otázka „tak čo s tým, čo navrhuješ?“).

5. Hovoriť o tom, ako a čo robiť, nie, čo nerobiť.

6. Jednoznačne preferovať oznamovací spôsob, veľmi sa vyhýbať akémukoľvek rozkazovaciemu spôsobu, ale aj mnohým otázkam – najmä tým, ktoré vyjadrujú kontrolu, vypočúvanie, nadvládu.

Sú momenty, keď dieťa ovládnu negatívne emócie – vzdor, hnev, plač, na čo aj rodič zareaguje negatívnymi emóciami – hnev, krik. Viete poradiť rodičom, ako a prečo sa „nenechať vytočiť“, čo prinesú ich negatívne reakcie a ako takéto situácie zvládať s rešpektom?

Áno, aj účastníci našich kurzov často referujú, že im tento prístup ide a aj funguje, keď sú pokojní. V tejto otázke sú dve roviny – ako reagovať na emócie dieťaťa a ako zvládať svoje vlastné emócie. Veľa konfliktov vzniká, že na emócie druhých reagujeme logickým vysvetľovaním, o vlastných  emóciách v tej chvíli nehovoríme, alebo ich označujeme za nepatričné. Keď sa dieťa hnevá či vzdoruje, často až prekvapujúco zaúčinkujú slová - Vidím, že sa hneváš (nechce sa ti to robiť, je ti to ľúto, si smutný...). Dieťa sa pri takto prejavenej empatii väčšinou vyrovná so svojimi emóciami ľahšie a rýchlejšie. A keď sa emócie utíšia, môžeme potom riešiť problém – skôr to ozaj nemá zmysel, dieťa (alebo aj dospelý) proste nie je dostatočne „na príjme“. Pre zvládanie vlastných emócií je dobrá nejaká fyzická aktivita, odísť na chvíľku alebo sa obrátiť chrbtom, použiť ja - výrok: Som teraz naozaj nahnevaná, že je to tu celé zašpinené (nie, že ty si to tu tak zašpinil – to je výčitka, ktorá situáciu len zhorší). Z dlhodobejšieho hľadiska nám pomôže prevencia – rozmýšľať dopredu, dávať dieťaťu včas informácie o ďalšom priebehu situácie, mať jasné pravidlá a dohody. Ďalej je dôležité rozumieť tomu, čo sú to už zmieňované vývinové úlohy, a tiež vedieť, že deti musia skúšať hranice – to sú tie situácie, keď dieťa už vie, že toto nemožno robiť, ale aj tak to robí a čaká, čo my na to. Toto deti proste musia robiť, je pre ne dôležité, aby si opäť potvrdili, že sa to ozaj nemôže robiť (aj za cenu nevôle dospelých!). Nerobia to, aby nás nahnevali, ako si to dospelí často nesprávne vysvetľujú.

Samostatnou témou sú fyzické tresty v zmysle „capnutie na zadok“ u najmenších alebo „jedna výchovná u pubertiakov“. Mnohí rodičia už od nich ustupujú, no ešte stále sa nájde dosť takých, ktorí ich vo výchove aplikujú a nedajú na ne dopustiť, hoci neskôr z toho majú pocity viny. Hovoria však, že bez trestu to nejde – trest je to jediné, na čo dieťa reaguje. Mamička 2-ročného syna na náš web do diskusie napísala: „Prečo keď mu dohováram, vysvetľujem, prosím ho, nič nezaberie, no potom capnem na zadok a do 2 sekúnd je pokoj...“ Čo hovorievate na takéto slová a čo radíte namiesto bitiek a trestov?

Keď veľa hovoríme, ešte to neznamená, že viac vychovávame. Keď mám voči dieťaťu oprávnenú požiadavku, nebudem ho prosiť, ako by šlo o láskavosť. Môžem dať informáciu, čo treba teraz urobiť - je to omnoho účinnejšie, ako zákazy, t. j. čo dieťa nemá robiť, a veľmi sa osvedčuje dať na výber. Napríklad namiesto - Prosím ťa, neskáč po tom gauči, môžeme povedať - Na gauči sa sedí. Môžeš skákať v kuchyni alebo v predsieni. Ak dieťa neprestane, potom môžem vyjadriť pochopenie -Vidím, že sa ti to skákanie páči, ale na gauči nie! Ak by ani toto nezabralo, potom dám dieťa z gauča dole, čo urobia aj autoritatívni rodičia, ale rozdiel je, že dieťa odo mňa nepočuje nič znehodnocujúce jeho dôstojnosť. Keď revúce dieťa odvádzam preč (alebo odnášam v náručí), počuje iba opakujúce sa empatické reakcie – Ja viem, že by si chcel skákať, ja viem, že sa ti to páčilo, ale na gauči nie.Základnými alternatívami trestov je nechať dopadnúť prirodzené dôsledky a takisto viesť dieťa – a to už aj v predškolskom veku - aby nejakým spôsobom napravilo, čo urobilo. To ho učí zodpovednosti. Tresty sa musia stále zvyšovať, aby ako-tak zaberali, ale to nejde donekonečna. Ako dieťa rastie, učí sa znášať tresty a nie robiť to, čo je správne. A ak nie je nablízku nik, kto by mohol trestať, tak potom trestané dieťa nemá žiaden dôvod správať sa dobre. Účinok trestov sa preceňuje a naopak sa podceňujú ich dlhodobé nepriaznivé účinky. Známy český detský psychológ pán profesor Matějček hovorieval, že trest zastavuje (dodávame s kolegami, že tiež nie vždy), ale nebuduje. Nebuduje hlavne zodpovednosť za vlastné správanie.

Dnes sa razí teória, že deti treba chváliť, chváliť a chváliť. Vždy a za všetko. Iba tak vraj z nich vyrastú sebavedomí jedinci. Vy hovoríte o rizikách pochvál. Aké sú to? A čo teda namiesto pochvaly?

Zásada je hovoriť o priebehu činnosti, o výsledku nejakého úsilia, nie hodnotiť kvality osoby. Povieme - Je ozaj čisto povysávané, nie - Ty si taká šikovná, ako si tu povysávala. Robili sa experimenty s dvoma skupinami detí. Deti v jednej skupine chválili tak, že sú matematicky nadané, že vypočítali príklady správne. Druhá skupina dostala len informáciu, že vypočítali všetko správne. Potom si deti mohli vybrať, či chcú ďalej počítať ľahšie alebo ťažšie príklady. Deti, ktoré chválili ako matematicky nadané (to je tzv. hodnotiaci jazyk), si vyberali ľahšie príklady, druhá skupina naopak ťažšie. Pochvala v zmysle hodnotenia osoby vytvára závislosť na autoritách, blokuje vytváranie sebahodnotenia, takisto narúša vzťahy. Samozrejme, deti potrebujú pozitívne správy, ale v podstate iba ako potvrdenie, áno, toto je dobre, nie že ony sú úžasné, ani že nám robia radosť.

Ďalším obľúbeným slovom je „motivácia“. Dieťa treba motivovať k dobrému správaniu – „Keď sa na ihrisku nebudeš biť, pôjdeme zajtra do zoo“. Takýto prístup je v poriadku?

Je treba opäť rozlíšiť, o akú motiváciu ide. Motiváciu rozdeľujeme na vnútornú a vonkajšiu. Z vnútornej motivácie - zjednodušene povedané - robíme niečo, pretože nás to baví alebo že v tom vidíme zmysel. Z vonkajšej motivácie robíme činnosti, ktoré nás nebavia, ani nám nedávajú zmysel, ale buď za to získame nejakú odmenu alebo sa vyhneme nejakému trestu. Takže to budeme robiť len do tej doby, dokiaľ môžeme niečo získať, alebo nám niečo hrozí. Keď tam táto motivácia nebude, nebude dôvod sa tak správať alebo to robiť. Rodičia aj učitelia sa domnievajú, že keď budú deti motivovať cez odmeny, pochvaly a tresty, tak raz deti konečne pochopia, čo treba a budú to robiť samé od seba. Takto to ale nefunguje. Pochopeniu, čo je správne a čo nie, sa deti učia v iných situáciách. Kedykoľvek ponúkame deťom nejakú odmenu, signalizujeme dve zásadné veci: že dieťaťu neveríme, že by sa mohlo samé od seba správať správne (za predpokladu, že žiadame veku primerané a zmysluplné správanie), čo vôbec neprispieva k jeho sabaúcte, a za druhé, že požadované správanie (činnosť) nemá samé o sebe veľkú hodnotu, tj. že vieme, že musíme dieťa podplácať, aby to vôbec urobilo. V podstate je to úvod do korupčného správania.

Podľa našich skúseností, mailov a listov čitateľov, rodičov vo výchove najviac trápi, že dieťa neposlúcha a nepočúva, čo sa od neho chce, ďalej sú to konflikty medzi súrodencami – rodičia nevedia, či do nich zasahovať alebo nie a ako zasahovať, ďalšia veľká téma sú „agresívne deti“, ktoré bijú všetkých naokolo a na druhej strane utiahnuté, bojazlivé a citlivé deti. Ako môže kurz „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ pomôcť rodičom týchto detí?

Kurz prináša rodičom porozumenie, prečo vlastne tieto situácie nastávajú. Často nám rodičia hovoria, že sa im nie vždy podarí rešpektujúci prístup, ale že im to porozumenie prináša vnútorný pokoj. Vedia, že konflikty často spúšťame my sami v dobrom úmysle práve spôsobom, akým niečo po dieťati oprávnene žiadame. Tie nerešpektujúce spôsoby vyvolávajú v dieťati vzdor, chuť bojovať s rodičmi. Ak napríklad trestáme agresívne dieťa krikom, agresívnym slovným prejavom alebo dokonca telesným trestom, nechcene mu len potvrdzujeme, že môžeme byť agresívni, ibaže musíme byť v tej situácii mocnejší. Bojazlivé deti zase často chválime, čo môže napríklad viesť k tomu, že radšej sa nepúšťajú do mnohých činností, len aby dospelých nesklamali. Alebo mu hovoríme, aby sa nebálo – tým mu signalizujeme, že to, čo cíti, je nepatričné, a vlastne len prehlbujeme jeho neistotu. Aj pre riešenie konfliktov medzi deťmi sú určité zásady, podstatné je, naučiť deti si tie konflikty riešiť samé, ale to predpokladá, že ich budeme učiť používať ja – výrok, t. j. povedať, ako sa cítim a čo mi vadí, nie útočiť na druhého.

Ako prebiehajú kurzy, ako dlho trvajú a komu sú určené?

Organizačne sú to väčšinou štyri celodenné semináre alebo sedem večerných trojhodinových seminárov, ktoré na seba nadväzujú. Prvá je téma komunikácie oprávnených požiadaviek, druhý okruh sa venuje emóciám a empatickej reakcii, ďalej rozoberáme riziká trestov a čo namiesto nich, posledné sú riziká pochvál, odmien a súťaží s tým, že si preberáme rešpektujúce varianty. Robíme kurzy pre školy aj pre verejnosť, najmä rodičovskú. Prístup Rešpektovať a byť rešpektovaný je základom ako pre kvalitné a efektívne vyučovanie, tak pre výchovu v rodine. A je rovnako prístupom, ktorý sa dá aplikovať v komunikácii s dospelými, na pracovisku. Pamätám si jedného otecka, ktorý na konci kurzu zameraného na výchovu detí vyhlásil, že to bolo najlepšie manažérske školenie, aké kedy absolvoval. Na seminároch si spoločne s účastníkmi vyjasňujeme pojmy, ako som sa už zmienila na začiatku, diskutujeme a tiež skúšame aplikovať komunikačné zručnosti v cvičeniach, kde majú účastníci reagovať na banálne každodenné situácie ako napríklad, že dcéra nenakúpila, ako sme sa dohodli, alebo si dieťa sťažuje, že pani učiteľka bola nespravodlivá. Dostávajú aj súhrnné materiály s najdôležitejšími informáciami.

Zaujímajú sa o kurzy aj pedagógovia? Problém totiž môže byť v tom, že dieťa vychované podľa pravidiel „rešpektovať a byť rešpektovaný“ tvrdo narazí na autoritatívnu výchovu v škôlke či v škole... Myslíte si, že sa mení niečo už aj na strane učiteľov a vychovávateľov?

Môžem hovoriť len o situácii v Českej republike. Odkedy vyšla naša kniha, zdvihol sa záujem rodičov o naše kurzy – rovnako na Morave, kde vedú kurzy manželia Kopřivovci, aj v Čechách, kde zase pôsobí pražský tím. Takže máme asi 85 % kurzov pre rodičov, zvyšok pre školy. Rodičia s týmto prístupom budú predsa len hľadať pre svoje deti škôlky aj školy s takýmto zameraním. Legislatíva síce umožňuje dobrým učiteľom aj celým školám, ktoré samozrejme v ČR existujú, pracovať v tomto duchu, ale v podstate požiadavky na školský systém nie sú takto nastavené. A aj spoločenský dopyt je vo všeobecnosti zatiaľ slabý. Niekedy sú to dokonca rodičia, ktorí sú konzervatívnejší než učitelia. Rodičom, ktorí majú deti v bežných (a väčšinou dosť autoritatívnych) školách odporúčame, aby si hľadali pri svojich požiadavkách na zmenu v škole spojencov, aby nebojovali len za svoje dieťa. A druhá vec, ak dieťa príde s nepríjemným zážitkom zo školy, treba na prvom mieste prejaviť empatiu – že to bolo asi nepríjemné. Tým sa vôbec nevyjadrujeme ku kvalitám pani učiteľky. A potom sa môžeme s dieťaťom porozprávať, ako inak to mohlo prebiehať, čo iné mohla pani učiteľka urobiť, povedať.

Monika Bothová